Za posledné 3-4 roky sa okruh mojej umeleckej tvorby sústreďuje na rôzne formy „inakosti". Dôvodom je určite aj moje pôsobenia na škole pre nepočujúcich (2013 - 2022), kde som stredoškolskú mládež učila možnostiam výtvarných techník. Okrem nepočujúcim škola integrovala aj autistické deti a žiakov zo sociálne slabších rodín. Ku tejto skúsenosti mi do života pribudlo vlastné dieťa s Downovým syndrómom ( 2017). Zážitky z komunity nepočujúcich, priateľský vzťah s ľuďmi s autismom a moje osobné a veľmi silné prežívanie narodenia dcéry, ktorá je „iná", ma vtiahlo do hĺbky aj šírky problematiky životnej skúsenosti, diametrálne odlišnej od tej vlastnej. Najmä stereotypný pohľad a prijatie, resp. neprijímanie inakosti spoločnosťou, ne/vytváraním ne/príležitosti, spôsob inklúzie, ktorá v skutočnosti neexistuje, lebo spoločnosť je nevyspelá. Keď pozorujem tváre, situácie, vzťahy, zaznamenávam reakcie okolia, nezainteresovaných, ktorí svojím postojom niekedy kruto necitlivo hodnotia. Umeleckou tvorbou a stretávaním sa s inými rodičmi v komunite filtrujem vlastné pocity a frustráciu, hľadám nové možnosti v prezentovaní inakosti ako výnimočnosti. Čím viac vnímam výnimočnosť, tým viac vnímam aj zaostalosť našej túžby po „dokonalosti", všeobecne.